Kurosawove poňatie večnej Shakespeareovej drámy Macbeth, jemne presadenej do feudálneho Japonska. Poslovia prinášaju pánovi Pavučinového hradu správy o víťazstve veliteľov Wašizua a Mikiho nad nepriateľským vojskom Inuiho. Pri návratu z boja Wašizu a Miki blúdia v tajomnom a zdanlivo nekonečnom Pavučinovom lese, ktorý je najlepšou ochranou hradu. Bludná cesta ich nakoniec dovedie k tajomnému duchovi. Táto žena im povie sprvoti nezmyselné záhadné proroctvo o ich vlastnej budúcnosti. Samurajovia sa konečne dostanú k svojmu pánovi na hrad a tam sa začínajú vypĺňať tajomné slová proroctva, ktoré môžu pre Wašizua znamenať vzostup i pád.Dráma hovorí o mocibažnosti a svedomí, o zrade a treste, kde sa celým dielom nesie posolstvo o nezvratnosti odmeny za každý náš skutok. Každý čin je ako vystrelený šíp, ktorý sa napokon vracia k svojmu pôvodcovi s neotrasiteľnou presnosťou a nepodplatiteľnosťou. Okrem záverečnej scény vo filme nie sú žiadne trikové zábery.
Dvaja sedliaci Tahei a Matakaši sa po skončení vojny vracajú domov. Na svojej púti rozdelenou krajinou narazia na muža (Toširo Mifune) sprevádzajúceho šestnásťročnú dievčinu. Potrebujú sa dostať cez nepriateľské línie do svojej časti krajiny. Sedliaci sa nechajú veľmi ľahko zlákať na pomoc, keďže dvojica má pri sebe množstvo zlata, čo lahodí ich dušiam bažiacim po bohatstve. Kvôli majetku sú ochotní podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo. Netušia však, že ich spoločníci sú princezná Juki a jej generál Rokurota Makabe. Princezná ako jediná z rodu Akizuki prežila vojnu a je na ňu vypísaná odmena. Nerozvážnosť a nenásytosť pochabej dvojice ich privedie do nejedného nebezpečenstva.Tento film je v mnohom považovaný za inšpiráciu HVIEZDNYCH VOJEN. Príbeh o princeznej ako i humorné pôsobenie sedliakov Taheiho a Matakišiho, ktorí v mnohom pripomínajú R2D2 a C3PO z Lucasovho prvého natočeného dielu ťažko zakryjú podobnosť. Je však pravdou, že je to jednoducho iný film.Snímka je prvým Kurosawovým prenesením príbehu do širokouhlého formátu, čo kameramani pod jeho režisérkou taktovkou patrične využili. Cena Zlatý medveď za réžiu z Berlína v roku 1959 je toho jasným dôkazom.
Historický veľkofilm verne zobrazujúci mocenské boje vo feudálnom Japonsku 16. storočia, ktoré vyvrcholili zjednotením feudálnej vlády. Jeden z bojujúcich rodov, rod Takedov, vzbudzuje u svojich protivníkov rešpekt už vtedy keď sa na bojisku objavia štandardy so znakom Šingena Takedu - so štyrmi diamantami. Pri jednom z vojenských ťažení ho smrteľne postrelí ostreľovač z obliehaného hradu. Takeda si od členov svojho rodu vynúti sľub, že budú jeho smrť utajovať po tri roky. Tým uchránia postavenie svojho klanu. Preto na scénu nastupuje jeho dvojník - bezmenný zlodej, ktorého zachránili pred popravou. Kagemuša, čo v preklade znamená "tieň bojovníka" sa musí naučiť správať ako bývalý pán a musí presvedčiť nielen nepriateľov a vlastných vojakov, ale i rodinu o tom, že knieža stále žije. Musí si osvojiť jeho zvyky, pohyby a spôsob myslenia. Problémy nastanú v okamihu, keď sa mŕtvemu kniežaťu začne podobať až príliš.Vo filme Kurosawa naplno uplatnil svoje výtvarné danosti. Obrazy s namaľovanými celými scénami a postavami mali veľký ohlas na samostatných výstavách. Snímka sa pridržiava historických udalostí vrátane Šingenovej dva roky utajovanej smrti, hoci niektorí historici považujú za príčinu jeho smrti chorobu, pravdepodobne tuberkulózu. Dôležitú scénu filmu tvorí veľká Nagašinská bitka z 21. mája 1575, ktorá vošla do histórie japonského vojenstva, pretože proti jazde boli poprvýkrát postavené veľké oddiely pešiakov vyzbrojených mušketami.Kagemuša je posledný Kurosawov film, v ktorom hral Takaši Šimura. Jeho scéna je však napríklad v americkej verzii vystrihnutá. Tacuja Nakadai dovtedy už stvárnil viaceré vedľajšie role v Akirových dielach. Po ukončení spoločnej spolupráce úspešnej režisérsko-hereckej dvojice Kurosawa - Mifune stvárnil v posledných dvoch samurajských eposoch KAGEMUŠA a RAN hlavné postavy. V tomto čase mal Kurosawa problémy s finančným krytím svojich projektov od japonských spoločností. Rozpočet snímku bol 6 miliónov dolárov, čo z neho robilo do tej doby najdrahší japonský film. Napriek tomu pre tento výpravný film sa mu podarilo získať peniaze u svojich dlhoročných obdivovateľov. Produkciu medzinárodnej verzie si zobrali pod svoje krídla Francis Ford Coppola a George Lucas.
Aj keď je KAGEMUŠA často považovaný len za kostýmovú skúšku pre ďalší film RAN, sám získal mnohé medzinárodné ocenenia. V roku 1980 získal Zlatú Palmu na MFF v Cannes, v roku 1981 potom francúzskeho Césara, cenu David di Donatello, či Striebornú stuha talianskeho národného syndikátu filmových žurnalistov.
Kedži Watanabe celý život pracoval ako úradník na tokyjskej radnici. Za tridsať rokov vernej služby sa prepracoval až na miesto vedúceho oddelenia. Jeho celý život je len práca medzi štyrmi stenami kancelárie a vysoké stohy papiera na oboch stranách písacieho stola. Jedného dňa sa však pán Watanabe dozvie niečo, čo mu už nedovolí žiť svoj život tak ako predtým. Je smrteľne chorý a zostáva mu nanajvýš šesť mesiacov života. Uvedomí si, že za tých tridsať rokov nič nedosiahol, že žil iba pracovným stereotypom a neporozumením v kruhu rodiny. Tvárou v tvár smrti začne sám sebe klásť otázky o zmysle existencie a rozhodne sa zanechať po sebe na svete stopu. Muž, ktorého každý poznal ako zatrpknutého pesimistu, sa razom premení na láskavého človeka plného nádeje, ktorý s entuziazmom bojuje za výstavbu detského ihriska v chudobnej mestskej štrvti. To má byť jeho odkaz svetu, zmysel a naplnenie jeho životného putovania.
Najznámejší japonský režisér Akira Kurosawa vytvoril svojím filmom Žiť dielo hlbokého humanizmu a porozumenia pre človeka, ktorému vedomie vlastnej smrteľnosti umožní mysticky prezrieť, pochopiť a precítiť lásku k životu.
Postarší zámožný Nakajima ( Toshiro Mifune ) je posedlý děsivou představou atomové katastrofy. Jeho vroucné přání spasit celou rodinu útěkem do Jižní Ameriky však nařáží na silný odpor dětí, které si uvědomují, že by se tím výrazně zmenšilo jejich očekávané dědictví a rozhodnou se raději otce nechat prohlásit za nesvéprávného. Herecký výkon pětatřicetiletého T. Mifuneho v roli starého muže balancujícího nad propastí je naprosto strhující...
Akira Kurosawa přizpůsobil dílo jednoho z největších ruských autorů, F.M.Dostojevského, japonskému prostředí. Duševně nemocný Kameda se po pobytu v americké nemocnici vrací domů, na sněhem zaváté Hókkaidó. Navzdory své vnitřní kráse a ušlechtilosti naráží Kameda jen na nepochopení a opovržení. Strhující děj tohoto skvělého dramatu podtrhuje výborný scénář, precizní vykreslení postav, věrně zachycená dusivá atmosféra poválečného Japonska a herecké výkony Masayukiho Moriho a Toshiro Mifuneho.
Film zobrazuje vzťah troch rôznych generácii Japoncov navzájom ako aj ich vzťah k Amerike a k Američanom. Starenka sa po rokoch dozvedá, že má brata, ktorý sa už dávno vysťahoval na Havaj. Jej deti ho odišli navštíviť a babička je šťastná, že môže opatrovať svoje štyri vnúčatá. Deti sa tu dozvedajú ako ich dedko zahynul pri výbuchu bomby v roku 1945 v neďalekom Nagasaki. Poznajú len to čo sa píše v dejepise: takmer nič. A pretože babka je "staromódna" - nemá ani videohry ani televízor - deti sú u nej oslobodené od tlaku civilizácie a majú možnosť priamo na mieste a naplno si zažiť svojim detským spôsobom, čo znamenala nagasacká kataklizma. Kurosawa ukazuje tragédiu pohľadom detí, pomocou ich jednoduchých, detsky naivných slov a gest. Zatiaľ čo vnúčatá sa s babičkou zbližujú, stredná generácia - jej vlastné deti - jej vôbec nerozumie a prejavuje sa vypočítavosťou vo vzťahu k ich bohatému americkému príbuznému Clarkovi (Richard Gere, hovoriaci po japonsky). Clark reprezentuje novú generáciu "nepriateľov", ktorá, oslobodená od následkov doby, je schopná vidieť hrôzu vtedajšieho aktu. Snímka podľa knihy Kijoko Muratovej "Nabe NoNaka" získala v roku 1992 cenu japonskej akadémie.
Filmové spracovanie drámy Maxima Gorkého z roku 1902 "Na dne". V období Edo v biednej špinavej ubytovni, ktorá je symbolickým zobrazením ľudského dna spolu bývajú ľudia pohybujúci sa na okraji spoločnosti. Bývalý samuraj, zlodej, prostitútka, opitý hráči, herec, drotár a jeho ťažko chorá žena, leňosi a povaľači si denno-denne rozprávajú tie isté životné príbehy a žijú tie isté bezcieľne životy. Navzájom sa jeden druhému vysmievajú a každý sám seba považuje za lepšieho ako okolie.Jedného dňa do ich brlohu pribudne pocestný - starý budhistický mních, ktorý sa tam rozhodne prezimovať. Keď zistí, v akej nečistote sa to ocitol, rozhodne sa pozametať. Vstúpi do života všetkých prítomných, vleje im nádej na lepší život a odíde.
Po štyridsiatich dňoch skúšok bol film natočený len za tri dni.
I ti nejchudší mají své zářící sny a bydlet se dá v lecčem. Mozaika osudů obyvatel jedné z předměstských kolonií Tokia koncem šedesátých let minulého století.
Film byl natočen v roce 1970. Během pětileté odmlky po filmu Rudovous (v němž naposledy spolupracoval se svým kmenovým hercem Toširóem Mifunem) jen těžko sháněl peníze na další projekt. Nebyl v tom však sám, což nakonec vedlo čtyři nejvýznamnější japonské režiséry Kinošitu, Ičikawu, Kobajašiho a Kurosawu k vytvoření tzv. Projektu Jonkinokai, volně přeloženo jako Sdružení čtyř rytířů, které se mělo vzájemně podporovat a zaštiťovat své projekty.
Prvním filmem a vlajkovou lodí této společnosti se stal film Dodes'ka den. Pro Kurosawu měl tento film v mnoha ohledech zlomový význam. Po dlouhých letech to byl první film, v němž nehrál ani Toširó Mifune ani Takeši Šimura, pro nějž nesložil hudbu Masaru Sató a který nenatočil černobíle. Pro režiséra, který si pečlivě vybíral spolupracovníky, a poté jim zůstával věrný, to byla značně složitá situace. Zůstal mu kameraman, šéf výpravy a především věrný scenárista Hideo Oguni, musel se však vyrovnat se zcela jinými možnostmi barevného materiálu i s řadou dosud neznámých, či málo známých herců.
Film je adaptací románu Šúgoróa Jamamoty a líčí v mozaice osudy obyvatel nejchudší předměstské kolonie Tokia. Lidí, jimž z různých důvodů nezůstalo skoro nic a přežívají jen silou vůle, podobně jako jejich zchátralé příbytky.
Název filmu Dodes'ka den není žádné konkrétní slovo. Vyjadřuje rytmické skandování, jímž retardovaný chlapec Roku čan napodobuje zvuk milovaných vlaků, jež denně míjejí zchátralý slum a pro něj představují zpodobení všeho luxusu a krásy, již je schopen si představit. Podobně jako Roku čan mají i ostatní obyvatelé své sny a naděje uprostřed své dennodenní bídy.
Trudný námět filmu se netrefil do nálady tehdejšího publika, které se chtělo především bavit, a tak, ačkoliv natočil Kurosawa film se sobě vlastní poezií, porozuměním a režijním mistrovstvím, film u publika propadl.
Kurosawa se odmlčel na dalších dlouhých pět let, v nichž se pokusil o sebevraždu, překonal ji a nakonec nabral druhý dech filmem Děrsu Uzala (1975). Ten pak odstartoval Kurosawovo další tvůrčí období, v němž následovaly filmy jako Kagemuša (1980) a Ran (1985), který posbíral dlouhou řadu cen, včetně amerického Oscara.
Tragikomické epizódy zo života obyvateľov žobráckej štvrte v povojnovom Tokiu sú smutnokrásnym vyjadrením lásky a obdivu k ľuďom, ktorým sny pomáhajú v každodennom boji o prežitie v nehostinnom svete. Príbeh posplietaný z osudov viacerých obyvateľov slumu zachytáva retardovaného chlapca, ktorý celé dni riadi imaginárnu električku, deti, ktoré kradnú, aby priniesli rodičom peniaz
Príbeh sibírskeho lovca, ktorý sa odohráva na začiatku 20. storočia, bol nakrútený v sibírskych exteriéroch v sovietsko-japonskej koprodukcii podľa literárnej predlohy ruského cestovateľa Vladimíra Arsenieva (Stopár Dersu Uzala a V lesoch ussurijského kraja). Na začiatku filmu prichádza bádateľ na miesto, kde pred tromi rokmi pochoval svojho priateľa a zisťuje, že jeho bezmenný hrob zmizol rovnako, ako neodvratne mizne krása sibírskej tajgy, v ktorej žil. V retrospektíve rozpráva príbeh o stretnutí dvoch svetov - dvoch civilizácií, príbeh o majestátnosti krajiny a priateľstve dvoch mužov, naplnený úctou k prírode. Keď v roku 1902 Arseniev ako ruský vojenský prieskumník viedol expedíciu mapujúcu neprebádané miesta sibírskej tajgy, k ich výprave sa pripojil lovec z kmeňa Goldi menom Dersu Uzala. Nevzdelaný stopár, z ktorého si vojaci spočiatku robili žarty, si všetkých získava svojou múdrosťou, láskou k prírode a nesebeckosťou. Kapitána očaruje i jeho animistická viera, keď Dersu vidí za všetkým živým "ľjudi" a dokáže sa prihovárať nielen zvieratám, ale aj ohňu, či vetru. Ich vzájomné priateľstvo je upevnené mnohými prežitými nebezpečenstvami i tým, keď Uzala zachráni kapitánov život. O tom však nikdy nerozpráva, pretože je to pre neho samozrejmosť. Ich vzájomné životy sa opäť pretnú po rokoch, keď Arseniev vedie väčšiu výpravu. Dersu však vtedy rýchlo stráca zrak a nebol by sa schopný v tajge uživiť. Rus ho preto pozýva k sebe domov do Chabarovska a starnúci Goldi sa stretáva s civilizáciou, ktorej nerozumie.Dielo možno po Kurosawovej životnej kríze označiť za akýsi nový počiatok v tvorbe. Jeho režisérske dielo opäť získava významné medzinárodné uznanie, o čom svedčí Oscar z roku 1976 za najlepší zahraničný film (pre Kurosawu už tretí), ale i hlavná cena z MFF v Moskve z roku 1975, či ceny francúzskych a talianskych filmových kritikov.
